Je zaujímavé, ako ľudia prijali digitálnu fotografiu a ako niektorí fotografi - umelci nie. V niektorých prípadoch sa môžeme stretnúť s postojom, že s digitálnou technikou prestáva byť fotenie umením. Je to zvláštny postoj, zvlášť po tom, že podobný názor bol na fotografiu celkove ešte vtedy dávno, keď fotografi exponovali platne v zariadeniach, ktoré by sami neuniesli. Vtedy bola kresba svetlom technická novinka, ktorá už nebola umením. Je pravda, že dnes nie je problém nafotiť tisíce obrázkov tak, že sa nám samým nebude chcieť prehrabáť v tých gigabajtoch dát. Už asi nemáme veľmi chuť skúšať ten istý záber po dvadsiaty, možno štyridsiaty krát.

Nechcem o sebe tvrdiť, že viem fotiť. Som príliš mladý na to, aby som to vedel:) Ale fotografia ma fascinuje. Páči sa mi, ako vždy existuje spôsob, ako urobiť obrázok krajším. A občas sa mi podarí urobiť ďalší a ďalší krok k niečomu, čo vyzerá dobre. K foteniu som sa dostával pomaličky. Najprv som fotil na kinofilm, neskor malym digitálnym kompaktom, ale stále to nebolo ono. Akosi mi na fotografii niečo chýbalo. Relatívne nedávno som sa rozhodol zainvestovať a zaopatril som si digitálnu zrkadlovku. Dovtedy som poriadne nechápal ten rozdiel, ktorý spočíva v odlišnom princípe snímania obrázka. Objavil som úžasnú voľnosť v tom, čo môžem robiť.

Ale asi nie v clone, čase, ohnisku a miliónoch pixelov je to hlavné, čo robí dokonalú fotku dokonalou. Je to cit pre niečo pekné a chuť ukázať to iným, ale aj istá prax v tom, ako dostať na snímač (resp. kartu) to, čo vidíme. Ako človek stlačí spúšť v očakávaní výsledku znova a znova, prichádza na to, ako zobraziť svet tak, ako ho vidí on a o toto videnie sa podeliť s ostanými.

Toto je akási vášeň, ktorá dodáva chuť skúšať ďalej a vďaka ktorej píšem tieto riadky a skúšam sa podeliť o to, ako svet vidím ja. Tak teda: nech sa páči...