OnkoKubo.sk

Po poslednom článku sa ma v komentároch Pjotr pýtal, čo vravím ako kresťan na predmanželský sex a antikoncepciu. Musím priznať, že po tejto otázke sa mi zarosilo čelo. Pravdu povediac, nie je veľmi ľahké úprimne odpovedať, ale pokúsim sa.

Snáď nebudem vyzerať ako fanatik, ale musím povedať, že a priori súhlasím s názorom cirkvi. Keďže predpokladám, že veriaci ľudia majú v tejto otázke jasno, nebudem sa na �?u pozerať z pohľadu viery, ale z pohľadu morálky. Vopred musím povedať, že určite ani ja nie som ideálny a nedokážem byť natoľko chladný, ako by som chcel. No nie je to tak, že by som chcel rozprávať hlúposti, s ktorými nesúhlasím a tváriť sa pri tom ako kazateľ. Ako povedal niekto známy: “dá sa v niečo veriť a nedokázať sa tým riadiť”.

Mám priateľku, máme sa radi, páči sa mi. Určite ma nenecháva chladným, ale cítim, že je to viac než OK, keď sme sa rozhodli počkať do (prípadnej) svadby. Som spokojný s naším status quo. Vieme sa venovať jeden druhému a rozumieť si. Vieme sa spolu smiať, premýšľať, posedieť a necítime, že by nám niečo chýbalo. Sme toho názoru, že sa nemáme kam ponáhľať. A vôbec sa nebojím o sexuálnu kompatibilitu a podobné “šplechy”. Verím, že takto dokážem byť vo vzťahu viac vnímavý a riešiť veci, ktoré sú nateraz dôležitejšie.

A čo sa týka antikoncepcie: Ak by sa k vzťahom pristupovalo dostatočne vážne, nebolo by treba riešiť problém s nechceným tehotenstvom, keďže manželstvo je určené aj ako akýsi priestor pre výchovu detí. Nevravím, že manželstvo má byť chovnou stanicou a žena má rodiť každým rokom ako jablonka (tak, ako to často býva v silne veriacich rodinách). Je podľa m�?a dôležité, aby sa dieťaťu dostalo všetko, čo potrebuje (nie chce). Ale treba byť ochotný zodpovedne prijať deti a s láskou ich vychovávať. Už vidím, ako sa na moju hlavu znesie vlna kritiky, ale som presvedčený, že v prípade potreby sa dajú deti plánovať aj prirodzenou cestou. Záleží už od nás, ako sa k tomu postavíme a aký chceme, aby náš vzťah bol.

Natíska sa nám asi otázka, či je takýto spôsob ponímania vzťahu užitočný aj pre neveriacich partnerov. Úprimne si myslím, že ano. Rozhodne to nie je na škodu. Može to istým spôsobom pomocť vzájomnému pochopeniu. Ale to už je na jednotlivcoch, resp. jednotlivých pároch. Ja som písal sám za seba…

P.S.: Ak sa niekomu nepáči môj názor, pokojne argumentujte a skúste si obhájiť výhrady voči nemu.

Už som písal jeden príspevok na blog v podobnom duchu. Vtedy som odpovedal na názory niekoho konkrétneho. Dnes ide skôr o môj názor na všeobecný postoj k viere v dnešnej dobe. Postoj k náboženstvu a duchovnému životu.

Žijeme v dosť otvorených časoch. Otvorených pre nové názory, nové technológie, nové filozofie a podobne. Pri návale toho nového akosi zabúdame na tradíciu a minulosť. Hej, narážam na našu vieru a vieru našich predkov. Je mi ľúto, že je v našich časoch zaznávaná viera odovzdávaná po stáročia, že sa ženieme za novinkami odhadzujúc tieto dary z minulosti ako niečo nepotrebné a zastarané.

Chápem, viera je tu dlho, nemení sa, nedá sa plne podložiť vedou. Ako „podpásovku“ chápem výroky typu „Chodil som do kostola, keď som bol malý a sprostý. Našťastie som dostal rozum.“, ktoré občas počujem od ľudí okolo m�?a. Často sú to ľudia vzdelaní, ľudia s rozhľadom.

Práve oni možno majú v dnešnej dobe žiadajúcej rukolapné dôkazy pocit, že viera je akýmsi folklórom alebo iným spôsobom podávania morálky. Ale to by bolo málo. Viera nezostala v dobe križiackych výprav, v dobe inkvizície a alchýmie, kedy bol svet doskou.

Viera v Boha je niečím živým, čo stále dokáže napĺ�?ť človeka niečím, čo sa nedá popísať, čo sa dá zažiť. Som obyčajný človek s obyčajným zamestnaním, s obyčajnými problémami a potrebami. Nie som horlivec stojaci na ulici a ponúkajúci časopisy. Moje zamestnanie je výsostne technické a racionálne. Neexistuje v �?om miesto pre „ducharinu“. No aj tak verím. Nie, nemyslím si, že som lepší ako ostatní. Mám svoje chyby, veľa chýb, na ktorých musím pracovať. No aj tak verím, že táto moja snaha nie je iba kvôli uznaniu môjho okolia. Som presvedčený, že moja viera ma predurčuje žiť inak, byť lepším. Ak sa mi to nedarí, nie je to iba moje osobné zlyhanie. Verím, že viera vedie ku krajšiemu cieľu, než akákoľvek smrť (či už medzi ľuďmi, ktorí ma majú radi alebo v samote). A toto mi dáva radosť, ktorá je asi dosť ťažko pochopiteľná.

Preto si myslím, že by bolo hlúpe nechávať si vieru iba pre seba, preto je asi potrebné snažiť sa byť čo najlepší a ukazovať, v čo verím. Že to znie iracionálne? Nuž, možno sa treba iba pozrieť do histórie, koľko veľkých vedcov, politikov a umelcov bolo veriacich. Je náhoda, že veľkí bádatelia po svojich ďalších a ďalších objavoch silneli v presvedčení, že je tu okrem nás Niekto veľký…

Veľmi ma zaujal blog Peťa Drusku a hneď mi do očí padol článok, ktorého názov zabrnkal na moju strunu “katolíckeho cítenia”.

Autor vraví, že chce byť kresťan, ale nechce byť katolík/evanjelik (ostatné “kresťanské sekty” vraj neberie do úvahy). Je to zaujímavý pohľad, lebo tieto cirkvi robí nimi samými to, aké učenie hlásajú. Cirkev (náboženstvo) bez viery byť nemôže. Ale viera bez určitého poriadku takisto nemusí byť najlepšia. Človek má sklony skĺznuť k subjektivizmu a nie je dobré rásť bez dozoru a pomoci. To ale nevravím, že sa treba vzdať svojho rozumu a úsudku. Mám dojem (a som o tom presvedčený), že človek je zodpovedný za to, aby premýšľal, vzdelával sa, bol kritický a tak rástol. A to od neho chce Cirkev. Nemám byť len ovečkou, ktorá slepo nasleduje príkazy. Slepý je možno tak fanatizmus a ten nie je OK. Cirkev chce, aby sme boli dospelí a zodpovedný za seba aj za svoje okolie.

Celkove sa to dá zhrnúť tak, že “cirkevné príkazy” sú len obyčajné morálne zákony obohatené o ďalší rozmer (z ontologického hľadiska). Pre neveriaceho človeka môže byť týmto ďalším rozmerom akási láska k druhým a (zdravým spôsobom) k sebe. Pre veriaceho je to Božia prítomnosť.

Ak má cirkev nejakú chybu, je to práve v tomto. Ľudia (a aby som bol úprimný ani ja) nežijú svoju vieru, nepociťujú z nej radosť. Nevravím, že treba hneď dvíhať ruky v modlitbe a desiť okolie fanatickým správaním. Môj osobný názor je taký, že viera je dobrá (u jednotlivca) vtedy, ak má z človeka dobrý pocit okolie. Je potrebné, aby bol kresťan (katolík, evanjelik, babtista, grékokatolík…) človekom na svojom mieste a v danej chvíli robil zo srdca to, čo odporúča viera, ku ktorej sa hlási.

A nakoniec odpoveď na poslednú otázku: “Nie, človek nemôže byť naraz pokrstený ako katolík a evanjelik naraz”. De facto je to jeden a ten istý krst pre obe kresťanské cirkvi. Rozdiel je v tom, že u katolíkov je táto sviatosť udeľovaná prakticky od začiatku rovnakým spôsobom (teda ponorením, resp. poliatím vodou). U evanjelikov to nebolo pravidlom. Niektoré krsty vykonávané v minulosti neboli rovnaké ako u katolíkov, čiže Katolíckou Cirkvou nie sú považované za platné. Už niekoľko rokov platí na Slovensku dohoda, podľa ktorej bude obrad vykonávaný tak, aby nebol problém s jeho uznaním ani na jednej strane, teda evanjelický krst bude dostatočný (a plnohodnotný) pre udelenie ďalších sviatostí v KC.