OnkoKubo.sk

Pred časom bol na vybrali.sme.sk uverejnený článok o tom, ako vodičom pomáha celodenné svietenie. Ok, súhlasím. Tiež som vodič a tiež mám rád, ak vidím, čo všetko je predo mnou. No autor onoho článku priznáva inú svoju neresť. Rýchlosť. A viem, že tá je iba súčasťou jeho agresívneho štýlu jazdy.

Asi by som sa mal hanbiť za to, ako jazdím ja. Je pravda, že nie som najskúsenejší vodič. Ale na druhú stranu, snažím sa byť ohľaduplný voči ostatným vodičom aj voči cyklistom a chodcom. Temperamentnejší vodiči musia škrípať zubami, ak sa ich ručička tachometra ustáli na 60 (90) km/h a oni tupo pozerajú na môj zadný nárazník. Napriek mojim kiksom si myslím, že jazdím bezpečne. Ale môžem sa mýliť.

Koniec-koncov to, že jazdia bezpečne tvrdia aj páni, ktorí už značku “Z” na zadnom nárazníku nemajú (iba ak by znamenala závodník, resp. zabijak). Mal som tú česť cestovať s pánom, ktorý si to cez Šturec rezal krásnou stovkou, medzi zákrutami predbiehal nákladiak a na rovnej ceste svoju felíciu škrtil dosť nad 140. O pár kilometrov ďalej ho zastavili “ujovia” v zelenom. Šiel 79 v miestach, kde kvôli častým nehodám tabuľa dovoľovala iba šesťdesiatku. V tejto situácii ma omráčilo “spravodlivé” rozhorčenie spomínaného vodiča, keď tvrdil, že jazdí bezpečne a nikoho neohrozuje.

Najkomickejšie (alebo najtragickejšie) na tom všetkom bolo, že vodič naozaj veril, že má pravdu. A to určite nie je iba jeho prípad. “Veď viem, čo si môžem dovoliť, nikoho neohrozujem”. Nie, na m�?a podobné argumenty neplatia. Vodič môže byť dobrý, presný, skúsený. Ale ak si verí príliš a riskuje viac, ako je zdravé, stačí, aby sa nezadarilo raz. Dôsledky môžu byť viac než smutné. Ak radi tlačíte plynový pedál k podlahe, ruku na srdce: naozaj Vám nestúpa pri ostrom zrýchlení adrenalín v očakávaní niečoho, čo nemusí dopadnúť dobre?