Archív pre kategóriu ‘Spoločnosť’

Socha o potrate od slovenského umelca dobyla svet

Pondelok, Jún 11th, 2012
Pomník nenarodeným deťom

Pomník nenarodeným deťom

(LifeSiteNews.com) – Slovenský študent výtvarných umení Martin Hudáček vytvoril súsošie, aby tak upriamil pozornosť na dve skutočnosti. Jednou je ničivá silu potratu vplývajúca na ženu a druhou je fakt, že skrze Božiu lásku a milosrdenstvo je možné dostiahnuť uzmierenie a uzdravenie.

Súsošie znázor?uje trúchliacu ženu, ktorá cíti veľký smútok zo svojho potratu. Druhá postava predstavuje potratené dieťa, ktoré je znázornené už ako batoľa. To veľmi dojemným a uzdravujúcim spôsobom prichádza k matke, aby jej ponúklo odpustenie.
Martin, ktorý dielo pomenoval „Pomník nenarodeným deťom,“ povedal, že súsošie tiež „vyjadruje nádej, ktorú veriacim dáva Ten, ktorý za nás zomrel na kríži a tak ukázal, ako veľmi Mu na nás všetkých záleží.“ Mnohí toto dielo ocenili ako nesmierne účinné znázornenie postpotratového syndrómu. Súsošie o ?om vypovedá citlivo, vyvoláva veľa emócií a a je podnetom k mnohým interpretáciám.

Doktorka Martha Shupingová, M.D., psychiatrička, ktorá už viac ako 20 rokov pomáha ženám zotaviť sa po potrate, hovorí: „Verím, že toto nádherné vyobrazenie zarezonuje v srdciach mnohých žien, ktoré podstúpili potrat. Hlboko to znázor?uje to, čo zažili.“
„Predstavuje to veľmi krásny obraz hlavnej súčasti uzdravenia sa po potrate,“ poznamenal Kevin Burke, sociálny pracovník s licenciou v Rachel’s Vineyard Ministries. „Ide o to, že presne to dieťa, o ktoré pri potrate prišli, je teraz s Božou milosťou nástrojom, ktorý volá zranenú matku a otca k pokániu a uzdraveniu v Kristovi.“

Julie Thomasová z Atlanty, ktorá sama má za sebou skúsenosť potratu a angažuje sa v post-abortívnom programe Operation Outcry sa vyjadrila nasledovne: „Veľmi sa mi páči, že dieťa nie je zobrazené ako bábätko, ale ako malé dievčatko – počas nášho štúdia Biblie o tom často hovoríme a z nejakého dôvodu veľa z nás verí, že keď sa dostaneme do neba, naše deti tam budú ako batoľatá, tak ako aj toto dieťa zo súsošia.“

„Tiež sa mi páči to, že dieťa je „priehľadné“ a vyzerá takmer ako anjel. Zdá sa, že matka zažíva veľké utrpenie, čo je takisto veľmi realistické. Veľmi sa mi páči, že dieťa vystiera ruku, aby sa dotklo matkinej hlavy. Viem si predstaviť, že matka tento dotyk cíti a verím, že vstane a bude vyššia než predtým. Myslím, že tento obraz je veľmi silný a dojímavý a môže viesť k prvému kroku uzdravenia matky, ktorá potratila svoje dieťa.“

Istá žena z Latinskej Ameriky, ktorá má tiež sa sebou potrat a v procese uzdravenia jej pomohol Projekt Nádeje (Proyecto Esperanza), hovorí, že toto súsošie „je jednoducho…úžasné. Premohli ma emócie a zastavila som sa, aby som sa na? potrela…cítila som veľa vecí…tá žena so všetkou bolesťou koncentrovanou v tvári, ktorú má v dlaniach. Takisto je tu zobrazená hanba…A dcéra, ktorá jej žehná, vystierajúc k nej svoju ruku, pre m?a predstavuje veľkosť odpustenia, veľkosť odpustenia toho dieťaťa skrze Božiu lásku. Priehľadnosť dieťaťa znamená, že prichádza z miesta, ktoré je čisté. Hovorí to o odpustení, ktoré cítime po tom, ako sme prešli žiaľom…Vzácne…skutočne vzácne.“
„Toto súsošie trhá srdce,“ hovorí skúsený líder programu na zotavenie sa z potratu Rev. William Kurz SJ z Marquette University v Milwaukee. „Je posolstvom o potrebe odpustenia a uzdravenia pre matku, ktorá prežíva bolesť po potrate, a to dokonca aj niekoľko rokov po ?om…Vypovedá to nádherne a priamo o intenzívnom a hlbokom zármutku matky, a takisto o dôstojnosti potrateného dieťaťa.“

Niekoľko z ľudí v interview pre tento článok zdôraznilo, že popri zviditeľnení tohto silného obrazu by bolo vhodné zahrnúť odkazy na možnosti pre všetkých, ktorí cítia, že potrebujú pomoc a zmierenie. Preto sa odporúča, aby sa uviedli kontaktné informácie na programy ako Project RachelRachel’s Vineyard.

Marek Hudáček, Martinov brat, hovorí, že on i jeho brat boli nesmierne prekvapení pozitívnymi reakciami na súsošie, ktoré prichádzali z celého sveta: „Neočakávali sme to…Hlavným zámerom môjho brata pri tvorbe tohto súsošia nebolo byť slávnym, ale hovoriť o dôležitej hodnote ľudského života a potrebe chrániť ho od počatia.“

zdroj: lifenews, aktualityspravynovinky.wordpress.com

… ale nie je pro-life ako pro-life

Štvrtok, Apríl 2nd, 2009

Ako tak premýšľam nad diskusiou k môjmu poslednému príspevku, nedá mi to a musím sa brániť. Existujú asi predsudky voči veriacim, ktorí dávajú najavo svoje názory. Podľa okolia sú to často fanatici, ktorí otravujú svojimi názormi. Ale často ani tí radikálnejší nie sú fanatici. A sme pri tom. Radikálnejší a umiernenejší, nekonfliktní, rozhodní a nekompromisní. Jeden názor, ale veľa pohľadov. Nie je to nelogické, skôr naopak. Aj ako praktizujúci katolík (a nehnevajte sa, ale neviem povedať, na koľko percent som ten “správny typ” katolíka) môžem mať na veci svoj názor.

Často sa mi vytýka aj z radov iných veriacich, že nie som dôsledný v tom, čo vravím. Obrázok z kampane právo na životAle je to môj pohľad a moje presvedčenie. Nie ohľadne veci, ako sú potraty. Tento názor mám asi s ostatnými priateľmi rovnaký. Je to skôr pohľad na to, ako svoje názory prezentovať a presadzovať. Aj mne ako človeku vážiacemu si život môže prísť zle, ak vidím, ako niekto na billboard vylepí zmrzačené telíčko nenarodeného dieťaťa. Je to dobrá šoková terapia. Ale možno sa treba pýtať na to, čo vlastne spôsobuje. Aby nevyvolala skôr averziu voči pro-life názorom ako voči potratom. Ja osobne totiž beriem takéto praktiky ako citové vydieranie alebo psychické znásilnenie. Niečo takéto môže podľa m?a (a nielen m?a) ublížiť.

Nevravím, že nemáme povedať svoj názor čo najrozhodnejšie. To, čo vravíme nemá byť “aj áno, aj nie”. Sme kresťania a naša spoločnosť je ešte stále zvyknutá počuť názor veriacich, i keď to niekomu začína vadiť. Ale mojou predstavou kresťana je človek, ktorý svojimi názormi ľudí neuráža a nepôsobí na nich nepríjemne. Nie som ten najväčší diplomat. Ale už v Biblii sa o kresťanoch píše ako o “ľuďoch pokoja”. Nie som si istý, koľko pokoja vo Vás zanechá obrázok mŕtveho človeka.

Nie všetky deti môžu takto spať v posieľkachA neobstojí názor typu “nech vidia, o čom to je”. Je veľa iných spôsobov, ako povedať to svoje a možno budú ľahšie prijímané, i keď odozvy nebudú také silné. Možno biela stužka zmení viac ako veľký billboard. A od nás veriacich by nebolo zlé, ak by sme sa nebáli povedať svoj názor.

Nezávisle na mne dnes začal o tejto istej téme písať Maťo na svojom blogu, tak si skúste prečítať o veci aj z jeho pohľadu.

Aj Pro-life je Pro-choice

Nedeľa, Február 22nd, 2009

Na Slovensku sa niekedy pro-life označuje aj ako náboženský radikalizmus v otázke plánovaného rodičovstva a sexuality. Jeho opakom je hnutie pro-choice, ktoré sa snaží bojovať za práva žien. Chcú, aby každá žena mohla rozhodovať o svojom tele. Neviem veľa o predstaviteľoch tohto názorového smeru, ale predstavujem si ich hlavne ako emancipované ženy, ktoré sa chcú cítiť slobodné.

Vždy mi bolo ťazké písať o tejto téme, lebo som si myslel, že človek, ktorý nie je kresťanom a nevidí túto problematiku z tohto uhla nevie zaujať postoj, ktorý bude brániť dieťa, ktorého život má legálne skončiť. Nedávno som sa dostal k vyjadreniu Michala Kaščáka, ktoré bolo uverejnené v časopise .týžde?.

Jeho názor nie je presne podľa toho, čo by povedal Karol Wojtyla(†) – a čo vlastne aj povedal a dosť nahlas, ale má pravdu. Ono, aj to dieťa by malo mať práva. Nech si vraví kto chce, čo chce, aj nenarodené dieťa je človek. Sú dve hranice, podľa ktorých môžeme posudzovať, či je fetus človekom: pôrod alebo počatie. Mne logicky vychádza ako víťaz tá prvá (Však netreba rozoberať argumenty?). Ak je človek, má právo – choice. Ak by vám ho mohlo povedať, čo by si vybralo?

Ak teda prijímam svoju sexualitu, nech ju prijímam so všetkým, čo z nej vyplýva. Ak ju berieme ako dar od Boha či nástroj prežitia a evolúcie, slúži a priori na zabezpečenie existencie ďalšej generácie. Asi by teda nebolo od veci sa nad tým zamyslieť a povedať si, či to dieťa nemá mať šancu vyrásť dosť na to, aby si samo hájilo svoje práva, keď dostalo život tak, ako je to prirodzené. A myslím, že nemusí byť veriace, aby povedalo, že chce žiť.

Týmto veľmi ďakujem Michalovi Kaščákovi za krátky článok.

Nie je “prepáč” ako “prepáč”

Štvrtok, Február 19th, 2009

Som človek internetový. Väčšinu svojich informácií čerpám na nete. Je to každodenný prísun dát z rôznych RSS kanálov, odporúčaní známych a “vygooglených”  stránok. Je však problém nájsť niečo, čo mi dá pocítiť, že v našej spoločnosti ide stále aj o nejaké duševné (a aj duchovné hodnoty). Kvôli tomuto som začal počúvať podcast Bez lampy_FM s pánmi Štefanom Hríbom a Jurajom Kušnierikom. Vždy mali kopec zaujímavých hostí a tém, ktoré ma oslovili. Bol som rád, že línia televíznej lampy pokračovala v tejto relácii.

Až pokiaľ nedošlo k zmene. Vedenie Slovenského Rozhlasu zistilo, že jedna z najpočúvanejších relácií Rádia FM sa nehodí do jeho formátu. Zaujímavé na tom je to, že to prišlo práve v dobe, keď sa pán Hríb nešťastne vyjadril k vtedy práve zosnulému Milanovi Rúfusovi. Pripadalo mu nutné povedať, že nebol iba veľkým básnikom, ale i človekom, ktorý mal blízko k režimu pred rokom ‘89 i po ?om. Mal pocit, že ak Juraj Kušnierik povedal “A”, on musí povedať “B”. A tak nám relácia Bez lampy_FM skončila. Je mi to ľúto, keďže podcast je mi prístupnejší ako televízne vysielanie na JOJ Plus, ale čo už. Bolo mi ľúto, že bol niekto trestaný za svoj názor.

Prekvapila ma však reakcia (alebo skôr reakcie) v časopise .týžde?, kde v posledných troch vydaniach pán Hríb a jeho kolegovia obhajujú jeho názor a spôsob, ako sa ho nebál dať najavo. Na kolená ma dostalo ospravedlnenie, ktoré pán Hríb zverejnil.

Mám rád, ak niekto vraví pravdu, ak sa nebojí povedať, čo je zlé. Obdivujem, ak nasadí krk za správnu vec. Je mi ľúto, ak je za to potrestaný, keď si niekto mocný hľadá páky na to, ak odstrániť nepohodlných. Neviem, nakoľko sa nekompromisné názory Štefana Hríba podpísali na stiahnutí relácie z éteru. Pri čom mi však škrípu zuby najviac je to “ospravedlnenie”. Čo ním chcel autor vlastne vyriešiť? Naozaj sa ospravedl?uje rodine básnika?

Podľa m?a môže ľahko ísť o alibistické vyhlásenie, kedy novinár demonštruje, ako veľmi mu je ľúto, že podal chybnú (alebo neoverenú) informáciu. A kde je ľútosť? Kde je ľudskosť? Nestačí povedať, že bolo niečo povedané nepresne. Kde je náznak toho, že autor ľutuje to, že ublížil básnikovej rodine a ľuďom, ktorí ho mali radi?

Som príliš mladý, aby som mohol posudzovať správanie sa niekoho počas bývalých režimov. Je mi ale vrcholne proti srsti, ak niekto nerešpektuje pamiatku človeka, ktorý veľa dal. Mne dali napr. Rúfusove Modlitbičky veľmi veľa a asi to básnikova minulosť nezmení. Myslím, že stačí skúsiť počúvať. Niekedy záleží na tom, čo človek dal, aj keď pochybil. Nevravím, že máme zabudnúť na jeho hriechy. Ale nie som si istý, či nám ich prináleží hodnotiť a či je slušné a ľudské ich kritizovať, keď zomrie. Cudzie hriechy by mali byť pre nás v prvom rade reflexiou toho, čo sme urobili my. Ak o nich máme hovoriť, nie z vrchu.

A vyzdvihnúť Jána Palacha? Ale veď je to človek, ktorý sa vzdal svojho života. Som kresťan a vážim si život tak, ako si vážim slobodu. Je rozdiel medzi mučeníkom a samovrahom. Viem, opäť som nezažil dobu, ktorá Palacha dohnala k tejto demonštrácii svojho presvedčenia. Obdivujem jeho odkaz, ale leží na ?om krv. Odhodlanie Jána Palacha nám môže stále vravieť, že bez niektorých hodnôt sa nedá žiť. Ale nemôžem povedať, že by som urobil to isté.

A ako by som to povedal krátko? I keď pán Kušnierik nebol v relácii Bez lampy_FM v úlohe hviezdy, vždy mi pripadal ako človek s rozhľadom, ktorý sa snaží nájsť dialóg a spoznáva iný pohľad na veci. Vždy mi dával pocit pokoja a dôstojnosti. Vystupoval diplomaticky. Možno toto je to, čo by sa mal Štefan Hríb naučiť, aby boli jeho názory “stráviteľnejšie” a prístupnejšie. Nie je to ohýbanie chrbta. Je to ľudskosť a ochota viesť dialóg. Pravda je dôležitá, ale aj to, ako je povedaná.

.ondrej Kubo

Internetová bezpečnosť po slovensky

Utorok, December 9th, 2008

Na túto tému bolo popísaných veľa článkov a blogov. Dosť intenzívne sa jej venuje aj Synopsi na svojom blogu. Dnes sa na to skúsim pozrieť očami laika, ktorý nepozná detaily zabezpečenia, a nie ako programator, ktorý sa snaží svoje “diela” zabezpečovať.

Po informácii o malých problémoch so stránkou internetbankingu ČSOB som si povedal, že bežný človek nevie, čo môže riskovať, ak používa nezabezpečený internetbanking. A o čo ide? Ak si v slušnom prehliadači na stránke ČSOB kliknete na linku IB, prehliadač vám zobrazí chybové hlásenie s bezpečnosťou certifikátu stránky, ktorá ním má byť overená.Prehliadač Safari vôbec nenačíta stránku s neplatným certifikátom Ak je prehliadač dôsedný, nedostanete sa k stránke vôbec.

A čo sa stalo? Treba použiť iný prehliadač? Podľa m?a skôr iný internetbanking. ČSOB totiž používa certifikát overený PSCA – Prvou Slovenskou Certifikačnou Autoritou. O nič by nešlo, ak by boli certifikáty PSCA štandardne dodávané vo všetkých prehliadačoch. Na to je ale táto autorita pomerne málo významná. Prehliadač teda nechá na vás, či chcete tejto stránke veriť.

Čo by bolo treba zmeniť? Nie prehliadač, nie banku (keby aspo? IB mali iný :-D ). Riešenie nie je priveľmi nákladné a je celé na strane banky. Stačí zmeniť certifikát za taký, ktorý bude podpísany dôveryhodnou autoritou (VeriSign, Thawte, Go Daddy…). Proti takémuto certifikátu nebude váš prehliadač nič namietať a stránku ním zabezpečenú vám rád zobrazí.

A ako môžete pracovať s certifikátmi?Informácie o zabezpečení Tatra Banky A čo to vôbec certifikáty sú? Jednoducho povedané, sú to akési doklady pravosti stránky. Ak pristupujete k stránke, na ktorej je potrebná zvýšená bezpečnosť (banka, elektronický obchod, prihlasovania), je dobré, ak stránka používa zabezpečený protokol. To, či ho naozaj používa zistíte tak, že v adresnom riadku na začiatku adresy nebude http, ale https. To “s” znamená “secure” – zabezpečený. Stránka je vtedy prenášaná šifrovaná a nikto, kto by bol medzi vami a serverom nemôže odchytiť a zmeniť vaše dáta. Nedostane sa k vašim heslám, číslam kreditných kariet, osobným mailom, nezmení vaše objednávky. Celá komunikácia je šifrovaná za pomoci kľúča, ktorého detaily sú v certifikáte. V tomto certifikáte sú aj detaily o tom, kto ho vydal, kto zaručuje jeho pravosť, aj o tom, komu bol vydaný. To je vaša banka, elektronický obchod a pod.Detaily certifikátu
Ak si chcete pozrieť tieto detaily (čo nie je na škodu), stačí kliknúť na ikonku zámočka (resp. iného indikátora zabezpečenia).

Ak ale nie je certifikát podpísaný autoritou, ktorú prehliadač pozná, musíte vy rozhodnúť, či mu veríte. A tu je zraniteľnosť. Nie je totiž zanedbateľné riziko, že niekto môže zmeniť údaje, ktoré vám boli zaslané. Túto zmenu už nemáte ako zistiť, keďže aj certifikát vám mohol byť nastrčený útočníkom.

Nevravím, že na vás teraz hneď budú útočiť a klienti ČSOB prídu o peniaze. Bolo by ale vhodné, aby banka zmenila svoj postoj k tejto otázke, aby si mohli byť istejší, že je všetko v poriadku.

DOPLNENÉ:

Na moje otázky mi prišlo vyjadrenie od špecialistu helpdesku ČSOB, ktoré zahŕ?alo stanovisko PSCA. To si môžete prečítať v súbore PDF uloženom na mojej stránke. V ?om je vysvetlené, že PSCA je uznávana legislatívou ČR a SR. Takisto ich kore?vé certifikáty uznala spoločnosť Microsoft.

Sám používam Windows a v zozname certifikačných autorít mám I.CA. No aj tak nie je možné načítaťv IE7 stránku internetbankingu ČSOB. A to nehovorím o iných OS a prehliadačoch.

Moderný vzťah a kresťanská morálka

Utorok, Júl 22nd, 2008

Po poslednom článku sa ma v komentároch Pjotr pýtal, čo vravím ako kresťan na predmanželský sex a antikoncepciu. Musím priznať, že po tejto otázke sa mi zarosilo čelo. Pravdu povediac, nie je veľmi ľahké úprimne odpovedať, ale pokúsim sa.

Snáď nebudem vyzerať ako fanatik, ale musím povedať, že a priori súhlasím s názorom cirkvi. Keďže predpokladám, že veriaci ľudia majú v tejto otázke jasno, nebudem sa na ?u pozerať z pohľadu viery, ale z pohľadu morálky. Vopred musím povedať, že určite ani ja nie som ideálny a nedokážem byť natoľko chladný, ako by som chcel. No nie je to tak, že by som chcel rozprávať hlúposti, s ktorými nesúhlasím a tváriť sa pri tom ako kazateľ. Ako povedal niekto známy: “dá sa v niečo veriť a nedokázať sa tým riadiť”.

Mám priateľku, máme sa radi, páči sa mi. Určite ma nenecháva chladným, ale cítim, že je to viac než OK, keď sme sa rozhodli počkať do (prípadnej) svadby. Som spokojný s naším status quo. Vieme sa venovať jeden druhému a rozumieť si. Vieme sa spolu smiať, premýšľať, posedieť a necítime, že by nám niečo chýbalo. Sme toho názoru, že sa nemáme kam ponáhľať. A vôbec sa nebojím o sexuálnu kompatibilitu a podobné “šplechy”. Verím, že takto dokážem byť vo vzťahu viac vnímavý a riešiť veci, ktoré sú nateraz dôležitejšie.

A čo sa týka antikoncepcie: Ak by sa k vzťahom pristupovalo dostatočne vážne, nebolo by treba riešiť problém s nechceným tehotenstvom, keďže manželstvo je určené aj ako akýsi priestor pre výchovu detí. Nevravím, že manželstvo má byť chovnou stanicou a žena má rodiť každým rokom ako jablonka (tak, ako to často býva v silne veriacich rodinách). Je podľa m?a dôležité, aby sa dieťaťu dostalo všetko, čo potrebuje (nie chce). Ale treba byť ochotný zodpovedne prijať deti a s láskou ich vychovávať. Už vidím, ako sa na moju hlavu znesie vlna kritiky, ale som presvedčený, že v prípade potreby sa dajú deti plánovať aj prirodzenou cestou. Záleží už od nás, ako sa k tomu postavíme a aký chceme, aby náš vzťah bol.

Natíska sa nám asi otázka, či je takýto spôsob ponímania vzťahu užitočný aj pre neveriacich partnerov. Úprimne si myslím, že ano. Rozhodne to nie je na škodu. Može to istým spôsobom pomocť vzájomnému pochopeniu. Ale to už je na jednotlivcoch, resp. jednotlivých pároch. Ja som písal sám za seba…

P.S.: Ak sa niekomu nepáči môj názor, pokojne argumentujte a skúste si obhájiť výhrady voči nemu.

Prečo chcem ostať kresťanom

Pondelok, Júl 21st, 2008

Už som písal jeden príspevok na blog v podobnom duchu. Vtedy som odpovedal na názory niekoho konkrétneho. Dnes ide skôr o môj názor na všeobecný postoj k viere v dnešnej dobe. Postoj k náboženstvu a duchovnému životu.

Žijeme v dosť otvorených časoch. Otvorených pre nové názory, nové technológie, nové filozofie a podobne. Pri návale toho nového akosi zabúdame na tradíciu a minulosť. Hej, narážam na našu vieru a vieru našich predkov. Je mi ľúto, že je v našich časoch zaznávaná viera odovzdávaná po stáročia, že sa ženieme za novinkami odhadzujúc tieto dary z minulosti ako niečo nepotrebné a zastarané.

Chápem, viera je tu dlho, nemení sa, nedá sa plne podložiť vedou. Ako „podpásovku“ chápem výroky typu „Chodil som do kostola, keď som bol malý a sprostý. Našťastie som dostal rozum.“, ktoré občas počujem od ľudí okolo m?a. Často sú to ľudia vzdelaní, ľudia s rozhľadom.

Práve oni možno majú v dnešnej dobe žiadajúcej rukolapné dôkazy pocit, že viera je akýmsi folklórom alebo iným spôsobom podávania morálky. Ale to by bolo málo. Viera nezostala v dobe križiackych výprav, v dobe inkvizície a alchýmie, kedy bol svet doskou.

Viera v Boha je niečím živým, čo stále dokáže napĺ?ť človeka niečím, čo sa nedá popísať, čo sa dá zažiť. Som obyčajný človek s obyčajným zamestnaním, s obyčajnými problémami a potrebami. Nie som horlivec stojaci na ulici a ponúkajúci časopisy. Moje zamestnanie je výsostne technické a racionálne. Neexistuje v ?om miesto pre „ducharinu“. No aj tak verím. Nie, nemyslím si, že som lepší ako ostatní. Mám svoje chyby, veľa chýb, na ktorých musím pracovať. No aj tak verím, že táto moja snaha nie je iba kvôli uznaniu môjho okolia. Som presvedčený, že moja viera ma predurčuje žiť inak, byť lepším. Ak sa mi to nedarí, nie je to iba moje osobné zlyhanie. Verím, že viera vedie ku krajšiemu cieľu, než akákoľvek smrť (či už medzi ľuďmi, ktorí ma majú radi alebo v samote). A toto mi dáva radosť, ktorá je asi dosť ťažko pochopiteľná.

Preto si myslím, že by bolo hlúpe nechávať si vieru iba pre seba, preto je asi potrebné snažiť sa byť čo najlepší a ukazovať, v čo verím. Že to znie iracionálne? Nuž, možno sa treba iba pozrieť do histórie, koľko veľkých vedcov, politikov a umelcov bolo veriacich. Je náhoda, že veľkí bádatelia po svojich ďalších a ďalších objavoch silneli v presvedčení, že je tu okrem nás Niekto veľký…

Bezpečný web a šialenstvo okolo neho

Sobota, Jún 28th, 2008

No, možno som to s tým nadpisom prehnal, ale aspo? máme jasno v tom, že sa nechystám písať o zabezpečovaní kódu voči SQl injection, XSS a podobnej hávedi priamo ako kóder. Chcem sa na to pozrieť z troška iného uhla.

Ok… Takže som začínajúci webdeveloper, ktorý si chce zbúchať svoj vlastný webový projekt, ktorý nebude stáť už iba na HTML, ale skúsim niečo dynamické. Super vec je php. Je to ľahký jazyk so širokými možnosťami a asi nenájdem hosting, ktorý by ho nepodporoval. Ako prvú vec si naprogramuje guestbook alebo anketu, jednoduchšie fórum. Alebo využijem nejaké hotové komponenty, prípadne celý systém (framework, CMS, wordpress…). No čím viac možností, tým viac problémov. Ak mám vstupné brány do systému, musím si dávať pozor, aby mi nimi neprišlo TO, čo nechcem. Chceme ochrániť svoje dáta, máme povinnosť voči používateľovi našej aplikácie. A navyše nám môže uškodiť informácia o tom, že sme zraniteľní.

No fajn. Pri malom projekte, ktorý robíme sami sa dá dozrieť na bezpečnosť relatívne ľahko (i keď bývajú práve tieto malé projektíky najviac “odfláknuté”). Vo väčsom tíme je to už ťažšie veľmi záleží na štábnej kultúre a návykoch jednotlivých developerov. A v neposlednom rade i na ich postoji. Nejde iba o to, dokončiť projekt, ale urobiť ho kvalitne. Sú možno určité objektívne okolnosti, ktoré to sťažujú (a to nevravím čisto alibisticky), ale ruku na srdce, komu sa z nejakej “lajdáckosti” v kóde neobjavila nejaká zraniteľnosť.

Je mnoho expertov a “expertov”, ktorí vedia tieto zraniteľnosti nájsť, niektorí ich aj zneužijú. Stretol som sa s viacerými postojmi programátorov, ktorí mali veľmi vyhranený negatívny názor na takéto testovanie – možno práve kvôli tomu, že sa mi urobili chybu. Jedno ich prirovnanie vraví, že testovanie cudzích stránok je, ako keby ste chodili v paneláku od bytu k bytu a šperhákom skúšali, či sa dajú dvere otvoriť. Skúste to povedať majiteľovi bytu a budete radi, že neležíte na ARO (obzvlášť pri stave nášho zdravotníctva). Títo programátori odmietali s analytikmi komunikovať.

Potom sa dá chápať, že je analytik znechutený z programátora dvojnásobne: jednak robí chyby a ešte si za nimi stojí drzo ukazujúc na niekoho iného. Možno by však bolo užitočné zmeniť spôsob komunikácie na oboch stranách. Sám viem, že prístup nezávislého experta môže byť subjektívne vnímaný ako arogantný a nepríjemný. Potom sa vytráca chuť komunikovať.

Hmm… Čo teda robiť? Spomaliť vývoj dôkladným testovaním? Šprintovať a riskovať diery vo funkčnosti? Na to už odpovedať nebudem, je to na Vás. Ale pamätajme na to, že situáciu treba brať s nadhľadom a mať na vedomí, čo môže každý náš krok spôsobiť, aby sme potom neboli skôr na smiech. Všetkého veľa škodí – to dokumentuje aj obrázok so zobrazením ponuky pracovných miest, ktorý je veľmi, veľmi dobre ošetrený ;-)

RE: Prečo (ne)chcem byť katolíkom

Streda, Máj 28th, 2008

Veľmi ma zaujal blog Peťa Drusku a hneď mi do očí padol článok, ktorého názov zabrnkal na moju strunu “katolíckeho cítenia”.

Autor vraví, že chce byť kresťan, ale nechce byť katolík/evanjelik (ostatné “kresťanské sekty” vraj neberie do úvahy). Je to zaujímavý pohľad, lebo tieto cirkvi robí nimi samými to, aké učenie hlásajú. Cirkev (náboženstvo) bez viery byť nemôže. Ale viera bez určitého poriadku takisto nemusí byť najlepšia. Človek má sklony skĺznuť k subjektivizmu a nie je dobré rásť bez dozoru a pomoci. To ale nevravím, že sa treba vzdať svojho rozumu a úsudku. Mám dojem (a som o tom presvedčený), že človek je zodpovedný za to, aby premýšľal, vzdelával sa, bol kritický a tak rástol. A to od neho chce Cirkev. Nemám byť len ovečkou, ktorá slepo nasleduje príkazy. Slepý je možno tak fanatizmus a ten nie je OK. Cirkev chce, aby sme boli dospelí a zodpovedný za seba aj za svoje okolie.

Celkove sa to dá zhrnúť tak, že “cirkevné príkazy” sú len obyčajné morálne zákony obohatené o ďalší rozmer (z ontologického hľadiska). Pre neveriaceho človeka môže byť týmto ďalším rozmerom akási láska k druhým a (zdravým spôsobom) k sebe. Pre veriaceho je to Božia prítomnosť.

Ak má cirkev nejakú chybu, je to práve v tomto. Ľudia (a aby som bol úprimný ani ja) nežijú svoju vieru, nepociťujú z nej radosť. Nevravím, že treba hneď dvíhať ruky v modlitbe a desiť okolie fanatickým správaním. Môj osobný názor je taký, že viera je dobrá (u jednotlivca) vtedy, ak má z človeka dobrý pocit okolie. Je potrebné, aby bol kresťan (katolík, evanjelik, babtista, grékokatolík…) človekom na svojom mieste a v danej chvíli robil zo srdca to, čo odporúča viera, ku ktorej sa hlási.

A nakoniec odpoveď na poslednú otázku: “Nie, človek nemôže byť naraz pokrstený ako katolík a evanjelik naraz”. De facto je to jeden a ten istý krst pre obe kresťanské cirkvi. Rozdiel je v tom, že u katolíkov je táto sviatosť udeľovaná prakticky od začiatku rovnakým spôsobom (teda ponorením, resp. poliatím vodou). U evanjelikov to nebolo pravidlom. Niektoré krsty vykonávané v minulosti neboli rovnaké ako u katolíkov, čiže Katolíckou Cirkvou nie sú považované za platné. Už niekoľko rokov platí na Slovensku dohoda, podľa ktorej bude obrad vykonávaný tak, aby nebol problém s jeho uznaním ani na jednej strane, teda evanjelický krst bude dostatočný (a plnohodnotný) pre udelenie ďalších sviatostí v KC.

My Business Is To Create

Utorok, Máj 27th, 2008

I must create a system, or be enslaved by another man’s; I will not reason and compare; my business is to create.

William Blake

Tento výrok si pamätám z jedného filmu, ktorý som videl nedávno. Bolo pre m?a zarážajúce, že v tematicky tak ľahkom filme odznela takáto myšlienka. Dosť rýchlo som sa s ?ou stotožnil. Vraví o tom, čo cítim. Je to o potrebe tvoriť. Je to dôvod, prečo píšem tento blog. Nevravím, že to, čo robím je perfektné. Nie som bezchybný a ani to, čo tvorím také nie je. Ale snažím sa a s každou novou vecou, ktorá vychádza spod mojich rúk pociťujem pocit, že dokážem aj niečo vyprodukovať a nielen kritizovať prácu iných. Ak niečo tvorím, dávam zo seba to, čo robí m?a mnou, a z toho, čo vytvorím, je cítiť a vidieť môj postoj k veciam. Preto píšem, preto fotím, preto programujem. My business is to create…

Ak máš čo povedať, bloguj. Neviem, kto to povedal, neviem, či som túto vetu neskomolil. Ale takto nejak chápem úlohu blogu. Dať ľuďom, ktorí ma chcú počuť, vedieť, že som tu, že mám svoj názor a nehanbím sa zaň. Je ťažké zhrnúť, o čom budem písať inak ako "o tom, čo ma baví". Nechcem si dávať fixné hranice, ale nechcem sa tváriť ako odborník na všetko. Tento svet je perfektný a okolo nás je toľko fajn vecí, že je asi hriech o nich nepísať. Tak ja tu doťuknem pár riadkov o tom, čo okolo seba vidím svojimi očami. A prosím: Ak niečo napíšem nešikovne, ak sa zle vyjadrím, ak nechtiac napíšem niečo, čo radšej napísané byť nemalo, prepáčte mi. Prosím... :-)

A čo to mám rád? Fotenie. Obrázky toho, čo pekné sa dá vidieť. Asi žiadne výtvarné umenie ma neoslovuje tak ako práve fotografia. Hudba. Perfektný relax a odstraňovač bolehlavov. Milujem akustickú hudbu, ska-jazz, pop, folk, rock.... Medzi tým, čo počúvam sa nájde Paulo Nutini, Jarek Nohavica, Jack Johnson, Norah Jones, Nerina Pallot a milión ďalších (nebo tak nějak). Film. Vždy poteší pekný príbeh v pohyblivých obrázkoch. Technika. Je to tiež akési umenie, ktoré ukazuje, čo všetko dokážeme, aké sú naše možnosti. Príroda. Ak sú tie predchádzajúce veci umením ľudí, toto je umením Boha. Tu ukázal, žo dokáže (fakt svelý chlap - alebo žena? :-D ).

A ak mám vypichnúť zopár vecí, ktoré mám fakt rád, tu je môj minizoznam:

  • Aďka
  • iPod nano & Koss Porta pro
  • Nerina Pallot: Fires
  • Petti di pollo al forno
  • Leffe blonde
  • Wacom bamboo
  • Nikon D40
  • Garmont Nagevi
  • Tolkien's books
  • Lunch on skyscraper
  • I Am Sam
Grafika by Števo Bačkor running Wordpress