OnkoKubo.sk

Ak si dobre spomínam, od základnej školy nám tĺkli do hlavy, že Exupéry patrí do povojnovej literatúry, a ťažko sa zaraďuje do vtedy bežných štýlov. Vraj bola hlavným znakom jeho tvorby ľudskosť. Maximálne sme niečo vedeli o Malom Princovi, ktorého nám predstavili ako knihu pre deti. Mám dojem, ako by ju nikto nečítal, pretože dať ju čítať dieťaťu by pre�? mohol byť dosť slušný trest. Ako rozprávke som tejto útlej knihe veľmi nerozumel. A jeho ďalšia tvorba? Maximálne sme si vymenovali to najhlavnejšie.

Nie som si istý, či padla zmienka aj o knihe “Nočný let”. Po dlhej dobe sa mi dostala opäť do rúk. Znova som sa cítil akosi doma, keď som čítal známe myšlienky tohto spisovateľa – filozofa. Najkrajšou časťou knihy je pre m�?a popis štartu poštového lietadla po medzipristátí v Južnej Amerike.

Možno som padnutý na hlavu, keď mnou tak dokáže pohnúť popis pocitov pilota, ale tento úryvok má naozaj niečo do seba. Skúsim napísať pár riadkov a možno aj Ty dostaneš chuť siahnuť po dobrej knihe…

Keď desať minút zastávky uplynulo, Fabien pokračoval v lete.

Obzrel sa na San Julian: bola to už iba drobná hŕstka svetiel, potom hviezd, potom sa rozptýlil prach, ktorý ho naposledy priviedol do pokušenia.

„Už nevidím na prístrojovú dosku: rozsvietim.“

Stlačil vypínač, ale červené lampy v kabíne rozliali na ručičky svetlo natoľko tlmené v tomto modravom prísvite, že ich ani nesfarbovalo. Prešiel prstami popred žiarovkou: len-len že zružoveli.

„Priskoro.“

Noc však stúpala, podobná temnému dymu, a napĺ�?ala údolia. Už sa nedali rozlíšiť od rovín. Lenže medzitým sa porozsvecovali dediny a ich súhvezdia navzájom komunikovali. A on tiež prstom rozblikal svetlá na krídlach a odpovedal dedinám. Zem popretkávali svetlá, každý dom zapálil svoju hviezdu do nekonečnej noci, rovnako ako sa maják otočí k moru. Všetko, čo schovávalo ľudský život, už iskrilo. Fabien obdivoval, ako sa vstup do noci prenáša na pomalé a krásne vplávanie do prístavu.

Schoval hlavu do kabíny lietadla. Rádium na ručičkách prístrojov začínalo svetielkovať. Pilot skontroloval jeden po druhom všetky prístroje a bol spokojný. Uvedomil si, že pevne sedí v oblohe. Zľahka prešiel prstom po priečnom oceľovom nosníku a cítil, ako v kove prúdi život: kov sa nechvel, ale žil. Päťsto koní v motore prebúdzalo v materiáli nepatrné prúdenie, ktoré zmenilo jeho chladný povrch na hebké telo. Navyše pilot počas letu netrpel ani závratmi, ani opojením, ale pociťoval záhadné pulzovanie živého tela.

A teraz uprostred noci ako strážnik zisťuje, čo noc ukazuje človeku: tieto signály, tieto svetlá, tento nepokoj. Tá jednoduchá hviezda v tme: osihotený dom. Iná zhasne: to je dom, ktorý sa uzatvára do svojej lásky.

Alebo do svojej nudy. Je to dom, čo už prestal dávať znamenia ostatnému svetu. Roľníci lakťami opretí o stôl vôkol lampy nevedia, v čo dúfajú: nevedia, že ich túžba siaha tak ďaleko do hlbokej noci, čo ich obklopuje. Lež Fabien ju objavuje, keď prekonáva tisíckilometrovú vzdialenosť a cíti ako mohutné vlny z hĺbok zdvíhajú a zrážajú lietadlo, ktoré oddychovalo, lebo preletelo desiatimi búrkami ako bojiskami a medzi nimi mesačnými čistinkami, a s pocitom víťazstva prechádza od jedného svetla k druhému. Títo ľudia si myslia, že ich lampa svieti pre ich skromný stôl, ale až na vzdialenosť osemdesiat kilometrov človeka zasiahne volanie ich svetla, akoby ním zúfalo kývali z opusteného ostrova do mora.