Archív pre kategóriu ‘Knihy’

Kniha, čo zahreje (Exupéry: Nočný let)

Nedeľa, Máj 25th, 2008

Ak si dobre spomínam, od základnej školy nám tĺkli do hlavy, že Exupéry patrí do povojnovej literatúry, a ťažko sa zaraďuje do vtedy bežných štýlov. Vraj bola hlavným znakom jeho tvorby ľudskosť. Maximálne sme niečo vedeli o Malom Princovi, ktorého nám predstavili ako knihu pre deti. Mám dojem, ako by ju nikto nečítal, pretože dať ju čítať dieťaťu by pre? mohol byť dosť slušný trest. Ako rozprávke som tejto útlej knihe veľmi nerozumel. A jeho ďalšia tvorba? Maximálne sme si vymenovali to najhlavnejšie.

Nie som si istý, či padla zmienka aj o knihe “Nočný let”. Po dlhej dobe sa mi dostala opäť do rúk. Znova som sa cítil akosi doma, keď som čítal známe myšlienky tohto spisovateľa – filozofa. Najkrajšou časťou knihy je pre m?a popis štartu poštového lietadla po medzipristátí v Južnej Amerike.

Možno som padnutý na hlavu, keď mnou tak dokáže pohnúť popis pocitov pilota, ale tento úryvok má naozaj niečo do seba. Skúsim napísať pár riadkov a možno aj Ty dostaneš chuť siahnuť po dobrej knihe…

Keď desať minút zastávky uplynulo, Fabien pokračoval v lete.

Obzrel sa na San Julian: bola to už iba drobná hŕstka svetiel, potom hviezd, potom sa rozptýlil prach, ktorý ho naposledy priviedol do pokušenia.

„Už nevidím na prístrojovú dosku: rozsvietim.“

Stlačil vypínač, ale červené lampy v kabíne rozliali na ručičky svetlo natoľko tlmené v tomto modravom prísvite, že ich ani nesfarbovalo. Prešiel prstami popred žiarovkou: len-len že zružoveli.

„Priskoro.“

Noc však stúpala, podobná temnému dymu, a napĺ?ala údolia. Už sa nedali rozlíšiť od rovín. Lenže medzitým sa porozsvecovali dediny a ich súhvezdia navzájom komunikovali. A on tiež prstom rozblikal svetlá na krídlach a odpovedal dedinám. Zem popretkávali svetlá, každý dom zapálil svoju hviezdu do nekonečnej noci, rovnako ako sa maják otočí k moru. Všetko, čo schovávalo ľudský život, už iskrilo. Fabien obdivoval, ako sa vstup do noci prenáša na pomalé a krásne vplávanie do prístavu.Ilustračný obrázok

Schoval hlavu do kabíny lietadla. Rádium na ručičkách prístrojov začínalo svetielkovať. Pilot skontroloval jeden po druhom všetky prístroje a bol spokojný. Uvedomil si, že pevne sedí v oblohe. Zľahka prešiel prstom po priečnom oceľovom nosníku a cítil, ako v kove prúdi život: kov sa nechvel, ale žil. Päťsto koní v motore prebúdzalo v materiáli nepatrné prúdenie, ktoré zmenilo jeho chladný povrch na hebké telo. Navyše pilot počas letu netrpel ani závratmi, ani opojením, ale pociťoval záhadné pulzovanie živého tela.

A teraz uprostred noci ako strážnik zisťuje, čo noc ukazuje človeku: tieto signály, tieto svetlá, tento nepokoj. Tá jednoduchá hviezda v tme: osihotený dom. Iná zhasne: to je dom, ktorý sa uzatvára do svojej lásky.

Alebo do svojej nudy. Je to dom, čo už prestal dávať znamenia ostatnému svetu. Roľníci lakťami opretí o stôl vôkol lampy nevedia, v čo dúfajú: nevedia, že ich túžba siaha tak ďaleko do hlbokej noci, čo ich obklopuje. Lež Fabien ju objavuje, keď prekonáva tisíckilometrovú vzdialenosť a cíti ako mohutné vlny z hĺbok zdvíhajú a zrážajú lietadlo, ktoré oddychovalo, lebo preletelo desiatimi búrkami ako bojiskami a medzi nimi mesačnými čistinkami, a s pocitom víťazstva prechádza od jedného svetla k druhému. Títo ľudia si myslia, že ich lampa svieti pre ich skromný stôl, ale až na vzdialenosť osemdesiat kilometrov človeka zasiahne volanie ich svetla, akoby ním zúfalo kývali z opusteného ostrova do mora.

Ak máš čo povedať, bloguj. Neviem, kto to povedal, neviem, či som túto vetu neskomolil. Ale takto nejak chápem úlohu blogu. Dať ľuďom, ktorí ma chcú počuť, vedieť, že som tu, že mám svoj názor a nehanbím sa zaň. Je ťažké zhrnúť, o čom budem písať inak ako "o tom, čo ma baví". Nechcem si dávať fixné hranice, ale nechcem sa tváriť ako odborník na všetko. Tento svet je perfektný a okolo nás je toľko fajn vecí, že je asi hriech o nich nepísať. Tak ja tu doťuknem pár riadkov o tom, čo okolo seba vidím svojimi očami. A prosím: Ak niečo napíšem nešikovne, ak sa zle vyjadrím, ak nechtiac napíšem niečo, čo radšej napísané byť nemalo, prepáčte mi. Prosím... :-)

A čo to mám rád? Fotenie. Obrázky toho, čo pekné sa dá vidieť. Asi žiadne výtvarné umenie ma neoslovuje tak ako práve fotografia. Hudba. Perfektný relax a odstraňovač bolehlavov. Milujem akustickú hudbu, ska-jazz, pop, folk, rock.... Medzi tým, čo počúvam sa nájde Paulo Nutini, Jarek Nohavica, Jack Johnson, Norah Jones, Nerina Pallot a milión ďalších (nebo tak nějak). Film. Vždy poteší pekný príbeh v pohyblivých obrázkoch. Technika. Je to tiež akési umenie, ktoré ukazuje, čo všetko dokážeme, aké sú naše možnosti. Príroda. Ak sú tie predchádzajúce veci umením ľudí, toto je umením Boha. Tu ukázal, žo dokáže (fakt svelý chlap - alebo žena? :-D ).

A ak mám vypichnúť zopár vecí, ktoré mám fakt rád, tu je môj minizoznam:

  • Aďka
  • iPod nano & Koss Porta pro
  • Nerina Pallot: Fires
  • Petti di pollo al forno
  • Leffe blonde
  • Wacom bamboo
  • Nikon D40
  • Garmont Nagevi
  • Tolkien's books
  • Lunch on skyscraper
  • I Am Sam
Grafika by Števo Bačkor running Wordpress