Archív pre Február, 2009

Aj Pro-life je Pro-choice

Nedeľa, Február 22nd, 2009

Na Slovensku sa niekedy pro-life označuje aj ako náboženský radikalizmus v otázke plánovaného rodičovstva a sexuality. Jeho opakom je hnutie pro-choice, ktoré sa snaží bojovať za práva žien. Chcú, aby každá žena mohla rozhodovať o svojom tele. Neviem veľa o predstaviteľoch tohto názorového smeru, ale predstavujem si ich hlavne ako emancipované ženy, ktoré sa chcú cítiť slobodné.

Vždy mi bolo ťazké písať o tejto téme, lebo som si myslel, že človek, ktorý nie je kresťanom a nevidí túto problematiku z tohto uhla nevie zaujať postoj, ktorý bude brániť dieťa, ktorého život má legálne skončiť. Nedávno som sa dostal k vyjadreniu Michala Kaščáka, ktoré bolo uverejnené v časopise .týžde?.

Jeho názor nie je presne podľa toho, čo by povedal Karol Wojtyla(†) – a čo vlastne aj povedal a dosť nahlas, ale má pravdu. Ono, aj to dieťa by malo mať práva. Nech si vraví kto chce, čo chce, aj nenarodené dieťa je človek. Sú dve hranice, podľa ktorých môžeme posudzovať, či je fetus človekom: pôrod alebo počatie. Mne logicky vychádza ako víťaz tá prvá (Však netreba rozoberať argumenty?). Ak je človek, má právo – choice. Ak by vám ho mohlo povedať, čo by si vybralo?

Ak teda prijímam svoju sexualitu, nech ju prijímam so všetkým, čo z nej vyplýva. Ak ju berieme ako dar od Boha či nástroj prežitia a evolúcie, slúži a priori na zabezpečenie existencie ďalšej generácie. Asi by teda nebolo od veci sa nad tým zamyslieť a povedať si, či to dieťa nemá mať šancu vyrásť dosť na to, aby si samo hájilo svoje práva, keď dostalo život tak, ako je to prirodzené. A myslím, že nemusí byť veriace, aby povedalo, že chce žiť.

Týmto veľmi ďakujem Michalovi Kaščákovi za krátky článok.

Nie je “prepáč” ako “prepáč”

Štvrtok, Február 19th, 2009

Som človek internetový. Väčšinu svojich informácií čerpám na nete. Je to každodenný prísun dát z rôznych RSS kanálov, odporúčaní známych a “vygooglených”  stránok. Je však problém nájsť niečo, čo mi dá pocítiť, že v našej spoločnosti ide stále aj o nejaké duševné (a aj duchovné hodnoty). Kvôli tomuto som začal počúvať podcast Bez lampy_FM s pánmi Štefanom Hríbom a Jurajom Kušnierikom. Vždy mali kopec zaujímavých hostí a tém, ktoré ma oslovili. Bol som rád, že línia televíznej lampy pokračovala v tejto relácii.

Až pokiaľ nedošlo k zmene. Vedenie Slovenského Rozhlasu zistilo, že jedna z najpočúvanejších relácií Rádia FM sa nehodí do jeho formátu. Zaujímavé na tom je to, že to prišlo práve v dobe, keď sa pán Hríb nešťastne vyjadril k vtedy práve zosnulému Milanovi Rúfusovi. Pripadalo mu nutné povedať, že nebol iba veľkým básnikom, ale i človekom, ktorý mal blízko k režimu pred rokom ‘89 i po ?om. Mal pocit, že ak Juraj Kušnierik povedal “A”, on musí povedať “B”. A tak nám relácia Bez lampy_FM skončila. Je mi to ľúto, keďže podcast je mi prístupnejší ako televízne vysielanie na JOJ Plus, ale čo už. Bolo mi ľúto, že bol niekto trestaný za svoj názor.

Prekvapila ma však reakcia (alebo skôr reakcie) v časopise .týžde?, kde v posledných troch vydaniach pán Hríb a jeho kolegovia obhajujú jeho názor a spôsob, ako sa ho nebál dať najavo. Na kolená ma dostalo ospravedlnenie, ktoré pán Hríb zverejnil.

Mám rád, ak niekto vraví pravdu, ak sa nebojí povedať, čo je zlé. Obdivujem, ak nasadí krk za správnu vec. Je mi ľúto, ak je za to potrestaný, keď si niekto mocný hľadá páky na to, ak odstrániť nepohodlných. Neviem, nakoľko sa nekompromisné názory Štefana Hríba podpísali na stiahnutí relácie z éteru. Pri čom mi však škrípu zuby najviac je to “ospravedlnenie”. Čo ním chcel autor vlastne vyriešiť? Naozaj sa ospravedl?uje rodine básnika?

Podľa m?a môže ľahko ísť o alibistické vyhlásenie, kedy novinár demonštruje, ako veľmi mu je ľúto, že podal chybnú (alebo neoverenú) informáciu. A kde je ľútosť? Kde je ľudskosť? Nestačí povedať, že bolo niečo povedané nepresne. Kde je náznak toho, že autor ľutuje to, že ublížil básnikovej rodine a ľuďom, ktorí ho mali radi?

Som príliš mladý, aby som mohol posudzovať správanie sa niekoho počas bývalých režimov. Je mi ale vrcholne proti srsti, ak niekto nerešpektuje pamiatku človeka, ktorý veľa dal. Mne dali napr. Rúfusove Modlitbičky veľmi veľa a asi to básnikova minulosť nezmení. Myslím, že stačí skúsiť počúvať. Niekedy záleží na tom, čo človek dal, aj keď pochybil. Nevravím, že máme zabudnúť na jeho hriechy. Ale nie som si istý, či nám ich prináleží hodnotiť a či je slušné a ľudské ich kritizovať, keď zomrie. Cudzie hriechy by mali byť pre nás v prvom rade reflexiou toho, čo sme urobili my. Ak o nich máme hovoriť, nie z vrchu.

A vyzdvihnúť Jána Palacha? Ale veď je to človek, ktorý sa vzdal svojho života. Som kresťan a vážim si život tak, ako si vážim slobodu. Je rozdiel medzi mučeníkom a samovrahom. Viem, opäť som nezažil dobu, ktorá Palacha dohnala k tejto demonštrácii svojho presvedčenia. Obdivujem jeho odkaz, ale leží na ?om krv. Odhodlanie Jána Palacha nám môže stále vravieť, že bez niektorých hodnôt sa nedá žiť. Ale nemôžem povedať, že by som urobil to isté.

A ako by som to povedal krátko? I keď pán Kušnierik nebol v relácii Bez lampy_FM v úlohe hviezdy, vždy mi pripadal ako človek s rozhľadom, ktorý sa snaží nájsť dialóg a spoznáva iný pohľad na veci. Vždy mi dával pocit pokoja a dôstojnosti. Vystupoval diplomaticky. Možno toto je to, čo by sa mal Štefan Hríb naučiť, aby boli jeho názory “stráviteľnejšie” a prístupnejšie. Nie je to ohýbanie chrbta. Je to ľudskosť a ochota viesť dialóg. Pravda je dôležitá, ale aj to, ako je povedaná.

.ondrej Kubo

Ak máš čo povedať, bloguj. Neviem, kto to povedal, neviem, či som túto vetu neskomolil. Ale takto nejak chápem úlohu blogu. Dať ľuďom, ktorí ma chcú počuť, vedieť, že som tu, že mám svoj názor a nehanbím sa zaň. Je ťažké zhrnúť, o čom budem písať inak ako "o tom, čo ma baví". Nechcem si dávať fixné hranice, ale nechcem sa tváriť ako odborník na všetko. Tento svet je perfektný a okolo nás je toľko fajn vecí, že je asi hriech o nich nepísať. Tak ja tu doťuknem pár riadkov o tom, čo okolo seba vidím svojimi očami. A prosím: Ak niečo napíšem nešikovne, ak sa zle vyjadrím, ak nechtiac napíšem niečo, čo radšej napísané byť nemalo, prepáčte mi. Prosím... :-)

A čo to mám rád? Fotenie. Obrázky toho, čo pekné sa dá vidieť. Asi žiadne výtvarné umenie ma neoslovuje tak ako práve fotografia. Hudba. Perfektný relax a odstraňovač bolehlavov. Milujem akustickú hudbu, ska-jazz, pop, folk, rock.... Medzi tým, čo počúvam sa nájde Paulo Nutini, Jarek Nohavica, Jack Johnson, Norah Jones, Nerina Pallot a milión ďalších (nebo tak nějak). Film. Vždy poteší pekný príbeh v pohyblivých obrázkoch. Technika. Je to tiež akési umenie, ktoré ukazuje, čo všetko dokážeme, aké sú naše možnosti. Príroda. Ak sú tie predchádzajúce veci umením ľudí, toto je umením Boha. Tu ukázal, žo dokáže (fakt svelý chlap - alebo žena? :-D ).

A ak mám vypichnúť zopár vecí, ktoré mám fakt rád, tu je môj minizoznam:

  • Aďka
  • iPod nano & Koss Porta pro
  • Nerina Pallot: Fires
  • Petti di pollo al forno
  • Leffe blonde
  • Wacom bamboo
  • Nikon D40
  • Garmont Nagevi
  • Tolkien's books
  • Lunch on skyscraper
  • I Am Sam
Grafika by Števo Bačkor running Wordpress